Plač nie je problém, ktorý treba zastaviť.
- katypohankova
- Aug 10
- 3 minút čítania
Poznáš ten pocit, keď tvoje dieťa začne plakať a v tebe sa okamžite ozve vnútorný hlas:„Musím to zastaviť. Musí byť zase veselé.“Nie preto, že by si nechcela, aby cítilo, ale preto, že jeho plač v tebe vyvolá úzkosť, pocit zlyhania alebo spomienky z detstva, keď plač „nebol dovolený“.
Ako hovorí psychologička Dr. Becky Kennedy:„Plač nie je znak, že sa deje niečo zlé – je to znak, že sa deje niečo dôležité.“Keď sa napríklad tvoj ročný syn rozplače, lebo mu vezmeš nabíjačku z ruky, neznamená to, že je s ním niečo zlé alebo že si zlá mama. Plač znamená, že sa práve učí zvládať sklamanie – a to je dôležitá časť jeho vývoja.
Prečo deti plačú
Plač je univerzálny signál pre potrebu.U novorodencov môže znamenať hlad, únavu, nepohodu, potrebu kontaktu či fyzickej blízkosti.U batoliat a predškolákov sa k tomu pridáva aj frustrácia, preťaženie, nesúhlas s novou situáciou či zmenou, alebo ťažkosti pri zvládaní veľkých emócií.
Dôležité je si uvedomiť, že dieťa plače nie preto, aby nám ublížilo alebo nás „vydieralo“, ale preto, že jeho nervový systém ešte nedokáže zvládať intenzívne vnemy a pocity samo.
Neurobiologické pozadie plaču
Plač nie je iba „zvuk“ alebo „správanie“, ktoré má prestať – je to komplexná biologická reakcia nervového systému.Keď sa dieťa cíti ohrozené, preťažené alebo frustrované, aktivuje sa jeho amygdala – časť mozgu zodpovedná za spracovanie emócií a reakciu na stres. Tá vyšle signál do hypotalamu, ktorý spustí stresovú reakciu – uvoľňovanie hormónov, najmä kortizolu.
Keďže mozgová kôra (kortex), ktorá riadi logické myslenie a sebakontrolu, ešte u malých detí nie je úplne vyvinutá, dieťa nedokáže „zadržať“ plač vôľou.Plač je jeho nástroj na uvoľnenie napätia a signalizovanie potreby pomoci.
Keď rodič citlivo reaguje, aktivuje u dieťaťa parasympatický nervový systém – spúšťa sa proces upokojenia, znižuje hladina kortizolu a obnovuje pocit bezpečia.Tomuto procesu hovoríme coregulácia – spoločné nastavovanie emocionálneho stavu dieťaťa a rodiča.
Typická situácia z reality
Predstav si dvojročné dvojčatá, ktoré si spolu postavili tú najvyššiu a najkrajšiu vežu z kociek.Jeden ju nechtiac zhodí.Najprv príde prekvapenie, potom frustrácia a nakoniec hlasný plač oboch – jedného, lebo mu „zobrali“ jeho vežu, a druhého, lebo sa zľakol hluku a reakcie brata.
Naša automatická reakcia môže byť:
„Nič sa nestalo, veď vám postavím novú.“
„To nevadí, pozrite, tu sú tie nové autíčka.“
„No tak, neplačte.“
Prečo to takto nefunguje
Podľa Dr. Gordona Neufelda sa emócie správajú ako tunel – aby sa dieťa dostalo na druhú stranu, musí ním prejsť. Ak ho zastavíme alebo presmerujeme, uviazne vo vnútri.
Plač nie je len „hluk“ – je to mechanizmus, ktorý pomáha nervovej sústave uvoľniť napätie a stresové hormóny.
Čo dieťa v tej chvíli potrebuje
Namiesto logických argumentov alebo snahy odvrátiť pozornosť, skús:
Zostaň pokojná/ý – tvoj tón hlasu a prítomnosť sú pre dieťa kotvou.
Ponúkni blízkosť – fyzický kontakt alebo aspoň spojenie očami pomáha nervovému systému upokojiť sa.
Pomenuj emócie – „Vidím, že si smutný/nahnevaný, som tu s tebou.“
Nenúť prestať plakať – keď mu dovolíš prežiť emóciu naplno, posilňuješ jeho schopnosť regulácie.
Slová, ktoré si môžeme zapamätať
Dr. Shefali Tsabary hovorí: „Našou úlohou ako rodičov nie je zbaviť dieťa bolesti, ale naučiť ho, že v bolesti nie je samo.“
Prečo je to dôležité aj pre spánok
Dieťa, ktoré opakovane zažije, že jeho emócie sú prijaté a spracované s podporou rodiča, má dlhodobo nižšiu hladinu stresu. To sa odráža aj na jeho schopnosti uvoľniť sa a zaspať.
Citlivá reakcia na plač preto nie je „kazenie“ dieťaťa – je to investícia do jeho emocionálnej stability a zdravého vývoja.
Ak chceš vedieť viac o tom, ako citlivo podporiť spánok a emocionálnu pohodu tvojho dieťatka, sleduj môj Instagram - KatarinaPohankova, kde pravidelne zdieľam tipy a overené rady.
.
Som Katarína Pohánková,
certifikovaná holistická spánková poradkyňa pre bábätká a deti.
Odkrývam mamičkám celostný pohľad na spánok detí a pomáham im ho zlepšiť bez použitia spánkového. tréningu či metód vyplakania.
Cestu za lepším spánkom nastavujem s dôrazom na podporu láskavej a bezpečnej vzťahovej väzby dieťatka s rodičmi a s pozornosťou na mamičku a navrátenie jej sebadôvery vo vlastné inštinkty.
Pretože verím, že cesta k spokojnému spánku detí vedie cez ľahkosť bytia ich mamy